Slováci zažili v priebehu svojej existencie demokratické politické a spoločenské zriadenie len v spolužití s Čechmi. Slovensko v roku 1993 nemalo pozitívnu samostatnú skúsenosť a tradíciu, na ktorú by mohlo nadviazať. Časť slovenských politických a kultúrnych elít sa na začiatku 90-tych rokov rozhodla, že nechce nadviazať a pokračovať v spoločnej demokratickej tradícii spolužitia s Čechmi z obdobia našej prvej republiky, ale je im bližší odkaz kolaborantského režimu tzv. Slovenského štátu z rokov 1939–1945. Charakter novovzniknutej Slovenskej republiky po roku 1993 tomu aj nasvedčoval.
V roku 1998, v čase vrcholiaceho mečiarizmu, literárny vedec Milan Hamada napísal: „Už pri rozdelení Československa na dva štáty som si uvedomoval, že v slovenskom štáte sa budú prejavovať tendencie nadväzovať na protidemokratickú tradíciu vojnového štátu, a to najmä preto, že sa zo dňa na deň zmenil z demokratického na národný štát. Demokratická povaha spoločného štátu Čechov a Slovákov predstavovala záťaž, ktorej sa bolo treba čím skôr zbaviť, a náš štát sa jej vďaka súčasnej politickej moci úspešne zbavuje. Vieme, že slovenský národ prešiel v tomto storočí dvoma totalitnými systémami – fašistickým a komunistickým. Demokraciu poznal iba počas spolužitia s českým národom a k svojmu samostatnému štátu sa dostal len z milosti Adolfa Hitlera.“
Vznik Československej republiky na konci roka 1918 znamenal pre Slovákov zásadnú kvalitatívnu zmenu v ich národnom a spoločenskom živote. Z Uhorska, v ktorom nemali právo na existenciu a kde maďarské politické elity vyhlasovali, že žiadny slovenský národ nepoznajú, sa zrazu ocitli v štáte, v ktorom boli štátotvorným národom. Za dvadsať rokov existencie našej prvej republiky sa z trpenej národnosti horného Uhorska stal národ so svojím pevným miestom v Európe. Toto všetko sa udialo vďaka českým politickým, kultúrnym a vedeckým elitám. Rovnakú zásluhu na tom má aj množstvo českých učiteľov, úradníkov a ďalších pracovníkov, ktorí prišli pracovať na Slovensko. Predstavitelia slovenského separatizmu, ľudáci a národniari, síce šírili politickú propagandu, že „Česi berú Slovákom prácu“, ale štatistiky nám prezrádzajú, že postupne, ako sa vychovávala kvalifikovaná pracovná sila z radov Slovákov, tak ich percentuálny podiel v jednotlivých odvetviach stúpal.
Základom každého kultúrneho národa je jeho vzdelávací systém. Prvá republika vybudovala na Slovensku školstvo od základných škôl až po univerzitu. Česi položili na Slovensku základy spoločenských, prírodných a lekárskych vied, v ktorých potom mohli už pokračovať slovenskí odchovanci českých profesorov.
V širšej verejnosti existuje predstava, že „problematický“ bol až slovenský štát, ktorý bol vyhlásený 14. marca 1939. Avšak budovanie politického systému s fašistickými prvkami začína na Slovensku už o pol roka skôr a súvisí s nástupom tzv. druhej republiky. Československo bolo po Mníchovskom diktáte z konca septembra 1938 značne oslabené, čo rýchlo využili slovenskí ľudáci, ktorí začali pracovať na uchopení moci. Ihneď po jej nadobudnutí začala Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS) s likvidáciou demokratických princípov budovaných v rámci československého ústavného systému.
Vlády pomníchovskej druhej republiky (vláda Jana Syrového a vláda Rudolfa Berana) neboli schopné klásť ľudáckemu hnutiu odpor a zamedziť likvidácii demokratických princípov. Je teda dôležité poznamenať, že ľudácky režim nezačína na Slovensku až po 14. marci 1939, kedy bol vyhlásený tzv. Slovenský štát, ale už 6. októbra 1938, kedy ľudáci vyhlásili na území Slovenska autonómiu. Týmto dátumom začala na Slovensku otvorene demontáž parlamentnej demokracie a občianskych práv a slobôd. V slovenských dejinách sa tak po prvý krát realizuje politický systém založený na vláde jednej politickej strany (HSĽS), čoho prejavom bola aj jednotná kandidátka do volieb do Snemu Slovenskej krajiny koncom roka 1938.
Keď v roku 1968 prebiehala v Čechách pražská jar a riešili sa pokusy o demokratizáciu politického a spoločenského života, na Slovensku sa opäť rozhoreli vášne primitívneho nacionalizmu a namiesto pokusov o liberalizáciu režimu sa riešil pomer k Čechom a zo skrine sa opäť vyťahovalo strašidlo pod názvom „čechoslovakizmus“. Voči týmto opäť prebúdzaným nacionalistickým vášňam sa v tej dobe postavil Ivan Dérer, vtedy už osemdesiatštyri ročný, ktorý počas prvej republiky patril medzi vedúce osobnosti sociálnej demokracie a bol viacnásobným ministrom prvorepublikových vlád. Uverejnil spis pod názvom K diskusii o čechoslovakizme, v ktorom vyvracal „argumenty“ očierňujúce postoje Čechov voči Slovákom a pomery v prvej Československej republike, ktoré sa v tomto období šesťdesiatych rokov na Slovensku vynárali.
Demokratizačné procesy, ktoré prebiehali v Čechách, boli násilne zastavené vojskami Varšavskej zmluvy a opätovné separatistické tendencie na Slovensku sa úspešne presadili v podobe česko-slovenskej federácie. Ivan Dérer tento vývoj anticipoval ako budúci rozklad a zánik československého štátu, čo sa aj naplnilo. Na jar roku 1968 napísal: „Ako verný učeník prezidenta osloboditeľa T. G. Masaryka, ako jeho spolupracovník, ako verný zastupiteľ ideí nášho veľkého Milana Rastislava Štefánika, ako jeden z mála žijúcich pripravovateľov nášho československého štátu, ako už skoro pol storočia zástanca socialistických ideálov, ako prostý slovenský človek, cítim sa byť oprávnený protestovať proti pokusom chcieť zaviesť do ústavy prvky budúceho rozkladu československého štátu.“
Po vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 došlo opäť veľmi rýchlo k odbúravaniu demokratických princípov. Opäť sa začalo kádrovať a vládna moc začala deliť spo- ločnosť na dobrých a zlých Slovákov, na národne cítiacich a na zradcov. Išlo opäť o nadviazanie na tradíciu, ktorá je oveľa staršia ako obdobie prvej ČSR a slovenského štátu, a siaha až do obdobia štúrovcov a neskoršieho martinského národného centra. Delenie ľudí v spoločnosti na privilegovaných členov a na renegátov znamená regres niekoľkých storočí, ako na to tesne po vyhlásení súčasného slovenského štátu poukázal opäť Milan Hamada:
„Náš samostatný štát nadväzuje od svojho vzniku na zlú tradíciu, nazval by som ju feudalistickou, ktorá bola zásadne prekonaná už v osvietenstve. Pre feudálne ponímanie štátu bolo totiž charakteristické, že štát bol vlastníctvom určitých spoločenských skupín či tried, dnes by sme mohli povedať strán a podobne. Išlo o stavovský štát. Nová situácia nastala v čase, keď sa tento stavovský štát mení na politickú skutočnosť, autonómnu vo vzťahu k spoločnosti. Utvára sa tzv. občianska spoločnosť, založená na systéme právnej rovnosti. To znamená, že sa štát má správať ku všetkým svojim príslušníkom ako k rovnocenným a rovnoprávnym občanom, a to aj k tým, ktorí sú kritickí k výkonu štátnej moci. Je nešťastím, že sa náš práve narodený štát správa feudálne, a nie občiansky.“
Neoľudácky naratív je na Slovensku stále silný aj v súčasnosti. Resentiment voči spoločnej minulosti s Čechmi je prítomný nielen u časti politickej reprezentácie, ale aj u mnohých historikov. Ani pri storočnici Československa v roku 2018 politická reprezentácia na Slovensku nebola schopná nájsť odvahu a naplno sa prihlásiť k tomu štátu, ktorý bol oficiálne aj v skutočnosti prvým štátnym útvarom, v ktorom boli Slováci štátotvorným národom. Namiesto 28. októbra sa „oslavoval“ 30. október, len aby sa opäť zdôraznil slovenský separatizmus a nie prihlásenie sa k spoločnej minulosti. Deň vzniku prvej republiky stále nie je na Slovensku plnohodnotným štátnym sviatkom, hoci je to suverénne najdôležitejší dátum v histórii Slovákov.
Vzťahy medzi Slovákmi a Čechmi napriek snahám niektorých politikov sú na veľmi dobrej úrovni. Ony neboli zlé ani v roku 1992, kedy sa rozhodlo o zániku spoločného štátu. Vďaka členstvu v Európskej únii a v Schengenskom priestore sme sa aspoň čiastočne vrátili k spoločnému príbehu, teraz už ako členovia európskeho spoločenstva.
Autor je politolog a teolog. Vyučuje na Filozofické fakultě Trnavské univerzity.
Text vznikl jako výstup grantu VEGA č. 2/0078/21 „Slovensko-stredoeurópske perspektívy myslenia“.
Autor: Tomáš Jahelka