Téma ľudských práv v prostredí slovenskej evanjelickej teológie sa rozvíja až v 20. storočí. Súvisí to jednak s kvalitatívnym rozvojom samotnej teológie, ale aj s rozšírením reflexie ľudských a občianskych práv v príslušných disciplínach, v práve, filozofii a politickej vede.
Ľudské a občianske práva však nie sú len teoretickým konceptom, ale sú nevyhnutne spojené s politickou a spoločenskou realitou. Počiatky reflexie politickej reality môžeme nájsť už u Martina Rakovského, najväčšieho slovenského humanistického básnika. Rakovský študoval u Filipa Melanchtona a bol prvým slovenských autorom, ktorý vo svojich dielach samostatne spravoval politicko-filozofické problémy.
Rakovského ideálom je vnútorne pevný a dobre usporiadaný štát so záväznou ústavou opretou o spravodlivé zákony a neskorumpovanú výkonnú moc. Úlohou štátnej vrchnosti je dozerať na spravodlivosť a zákonnosť občianskeho života. Medzi povinnosti dobrej vlády patrí ochrana pracujúcich vrstiev, roľníkov a remeselníkov, pretože tí sú základom štátu a zdrojom jeho bohatstva. V dobrom a prosperujúcom štáte je potrebné odstrániť bezprávne postavenie tejto časti obyvateľstva.
Kým v období renesančného humanizmu boli slovenskí evanjelickí myslitelia hlásateľmi spoločenského pokroku a reformačných princípov, tak v priebehu 19. storo- čia sa stali prevažne nositeľmi konzervatívnej stagnácie a v niektorých prípadoch až retardačného myslenia. Je to paradox, pretože reformačný princíp znamená pokrok, zmenu, neustále obnovovanie cirkvi aj spoločnosti do aktuálnej situácie. Pokrokové myslenie v dejinách slovenského politického myslenia v druhej polovici 19. storočia reprezentovala Nová škola slovenská. Na jej čele bol katolícky kňaz a dramatik Ján Palárik.
Generácie predstaviteľov evanjelického štúrovského hnutia myslením ostávali na pozíciách romantického nacionalizmu, ktorý z princípu nemohol byť nositeľom pokroku, a to ani v oblasti ľudských a občianskych práv, pretože v prvom rade sa snažil o priznanie národných, kolektívnych práv, a nie o budovanie občianskej spoločnosti. S týmito ideami vystúpila práve Nová škola, ktorá na rozdiel od štúrovcov, ktorí sa inšpirovali nemeckou klasickou filozofiou, vychádzala z ideí anglosaskej a francúzskej politickej filozofie. To znamenalo zmenu orientácie z národného na občiansky princíp a snahu o získanie individuálnych občianskych práv, ktoré v koneč- nom dôsledku znamenajú aj získanie práv národných.
Avšak v nelichotivej politickej situácii v Uhorsku najmä po roku 1867, kedy došlo k rakúsko-maďarskému vyrovnaniu, sa ani snahy Novej školy nepresadili. V oblasti slovenskej politiky, ale aj teológie, prevládli tendencie vyznačujúce sa pasivitou, stagnáciou a konzervativizmom. Najvýznamnejším predstaviteľom tohto obrazu bol evanjelik Svetozár Hurban Vajanský. Seba a úzku skupinu martinských národovcov pokladal nielen za predstaviteľov národa, ale dokonca za národ samotný.
Vajanského silný konzervativizmus a silné rusofilstvo znamenali návrat v myslení nielen oproti Novej škole, ale aj v kontraste s demokratizačnými politickými snahami Ľudovíta Štúra z jeho skoršieho predrevolučného obdobia. Obrat v týchto tendenciách predstavuje až hnutie hlasistov, pomenovaných podľa časopisu Hlas, ktorý vychádzal v rokoch 1898–1904. Ak by sme však toto hnutie chceli vymedziť konfesionálne, tak na jeho čele stáli katolíci, lekári Vavro Šrobár a Pavel Blaho. Najväčší politický a mysliteľský talent však už v tomto období prejavoval mladý evanjelik Milan Hodža, neskorší významný politik a premiér prvej Československej republiky.
V oblasti slovenskej evanjelickej teológie nastáva na začiatku 20. storočia zlom v osobe mladého a mimoriadne vzdelaného evanjelického teológa Jána Lajčiaka. Vo svojej tvorbe je pokračovateľom hlasistického myslenia, či presnejšie povedané, Lajčiak dáva hlasizmu systematickú podobu. Ako mladý vzdelaný teológ s dvoma doktorátmi z Nemecka a Francúzska Lajčiak príznačne nezískava miesto na teologickej fakulte, ale miesto farára v zapadnutej liptovskej obci Vyšná Boca. Pre konzervatívnu cirkevnú vrchnosť boli jeho názory príliš pokrokové a liberálne. Lajčiak ako prvý teológ na Slovensku priniesol orientáciu na vedecké a filozofické myslenie. Zdôrazňoval princíp evolúcie, vývinu, a to ako v spoločnosti, tak aj v cirkvi a v teológii.
V chápaní národa nadviazal na hlasistov, a rovnako ako oni chápe národ ako sociálnu entitu. To znamená, že na prvé miesto kladie sociálne práva, ktoré majú byť zabezpečené pre všetky vrstvy obyvateľstva. Zvlášť v oblasti sociológie rodiny Lajčiak kladie do popredia práva žien. Poukazuje na nelichotivé postavenie ženy nielen v zaostalej slovenskej spoločnosti, ale aj v rodine. Je presvedčený a zdôrazňuje, že žena je rovnocenná bytosť ako muž a mala byť mať rovnako ako on rovnaké práva v spoločnosti ako aj v rodine. Lajčiak sa tu do istej miery nepochybne inšpiroval aj T. G. Masarykom, s ktorého tvorbou bol oboznámený a stotožňoval sa s ňou. Práve u Masaryka zohrávala ženská otázka dôležité miesto a spolu s Lajčiakom ich môžeme označiť za našich prvých feministov.
Žiaľ, myslenie a tvorba Jána Lajčiaka, odsunutá za jeho života na poslednú koľaj, nemala na Slovensku pokračovanie. Aj keď môžeme aj v prvej polovici 20. storočia nájsť v slovenskom evanjelickom teologickom prostredí zaujímavé osobnosti, ide o obdobie stagnácie. Výnimkou bol Samuel Štefan Osuský, ktorého význam, okrem iného, spočíval v odsúdení a poukázaní na nebezpečenstvo fašizmu, nacizmu a boľševizmu a na popretie ľudských a občianskych práv v týchto režimoch.
Toto Osuského stanovisko je potrebné vnímať aj v kontraste s postojmi niektorých iných slovenských evanjelických farárov a teológov, ako napríklad nacionalistu Martina Rázusa, ktorý sa netajil obdivom k Mussolinimu a talianskemu fašizmu. Osuský si uvedomoval si, že cirkev sa dostane na okraj spoločenského vplyvu, ak bude prehliadať sociálne problémy spoločnosti 20. storočia. Najlepšou štátnou formou politického zriadenia je pre Osuského demokracia, ktorej znakmi sú sloboda, rovnosť (zahŕňajúca aj všeobecné volebné právo) a parlamentarizmus, teda voľná súťaž politických strán. Sloboda sa však nikdy nesmie stať svojvôľou a menšina musí mať svoje práva pri vláde väčšiny.
V priebehu 20. storočia zaujíma silnú pozíciu sociálna otázka. Tá priamo súvisí s ľudskými a občianskymi právami, pretože v rámci nej sa riešia základné otázky ľudských práv, ako napríklad právo na majetok, na dôstojný život, na prácu, na vzdelanie, na spravodlivú odmenu atď. Slovenská evanjelická teológia sociálnu otázku reflektovala pomerne intenzívne, a to najmä vo vzťahu k socialistickému hnutiu a kapitalizmu. Rudolf Koštial vo svojom diele Kresťanstvo a sociálna otázka uvádza, že je to všeľudská otázka, ktorá sa dotýka všetkých občianskych stavov, a nie je len otázkou hospodárskou, ale predovšetkým etickou.
A keďže sociálna otázka je v prvom rade mravná, filozofická, a teda aj náboženská záležitosť, Koštial usudzuje, že sa musí riešiť aj v cirkvi a prostredníctvom cirkvi. Za nadčasovú môžeme pokladať Koštialovu požiadavku na právo na spravodlivú odmenu, ktorú požadoval aj Ježiš. Koštial je presvedčený, že cirkev je plne oprávnená, či dokonca povinná dozerať na to, či pracujúci dostane adekvátnu mzdu, či ho zamestnávateľ neokráda neprimerane nízkou mzdou. Je tragické, že v súčasnosti kradnutiu napomáhajú pracovné zmluvy, ceny a občas tomu slúžia aj platné zákony. Ide o odsúdeniahodný stav, uzatvára Koštial.
Tému ľudských a občianskych práv rozvíjal v rámci systematickej teológie a teologickej etiky Igor Kišš. V slovenskej evanjelickej teológii sa táto problematika systematicky spracúva až na prelome storočí. Kišš vychádza z Lutherovho učenia o dvoch ríšach, duchovnej a svetskej, ktoré zohráva dôležitú úlohu pri aplikácii Božích prikázaní a Ježišovej etiky do praxe. Jednou zo základných téz vyplývajúcich z Lutherovho učenia o dvoch ríšach je, že štáty sa neriadia Kázňou na hore, ktorá patrí do individuálnej etiky. Kým individuálna etika kresťana alebo etika cirkvi sa má riadiť podľa Kázne na hore, tak etika v svetskej ríši je riadená na základe prirodzeného zákona a prirodzeného práva.
To znamená, že kresťan sa v individuálnej etike riadi podľa Božích zákonov, ale vo svete, napríklad ako predstaviteľ určitého úradu, sa riadi podľa prirodzeného práva. A to znamená najhumánnejšie predstavy určitej doby o ideálnych zákonoch a ideálnom práve. V intenciách uvedeného teoretického základu sa Kišš snaží riešiť konkrétne otázky a problémy sociálnej etiky. Venuje sa otázkam tolerancie, ľudských práv, ekológie, sociálnej spravodlivosti, politickej a hospodárskej etiky, ale aj etike manželstva a rodiny a tiež lekárskej etike a s ňou spojeným otázkami interrupcií, eutanázie, umelého oplodnenia, genetického inžinierstva a embryonálneho výskumu.
Slovenská evanjelická teológia v oblasti ľudských a občianskych práv môže v súčasnosti predstavovať pokrokovú a žiaducu alternatívu voči prevládajúcemu katolícko-konzervatívnemu diskurzu. K tomu je však potrebné, aby ju bolo viac počuť.
Autor: Tomáš Jahelka