Možno žijeme v kultúre, ktorá verí, že každý bude spasený. Ktorá verí, že sme „ospravedlnení smrťou“ a že jediné, čo nám stačí k tomu, aby sme sa dostali do neba, je umrieť. Božie slovo nám však nedovoľuje veriť v takúto luxusnú predstavu. Akékoľvek hoci len zbežné ale úprimné prelistovanie si Novej zmluvy jasne poukazuje na to, že Apoštoli boli presvedčení, že nikto nemôže vstúpiť do neba, ak neuverí jedine v Krista na spasenie (Ján 14:6, Rimanom 10:9-10).
Keď sa pozrieme do histórie, môžeme jasne vidieť, že väčšina evanjelikálnych kresťanov sa v tomto bode zhodovala. Bod, v ktorom sa už veľká väčšina nezhodovala, bola otázka istoty spasenia. Ľudia, ktorí by inak súhlasili s tým, že jedine tí, ktorí veria v Krista, budú spasení, napríklad už nesúhlasili s tým, že kto skutočne verí v Krista, nemôže stratiť svoje spasenie.
Teologicky povedané, to, o čom sa bavíme v tomto článku, je koncept „odpadnutia od viery“. Tento pojem pochádza z gréckeho slova, ktoré znamená „vzdialiť sa, odstúpiť od niečoho“.
Keď hovoríme o tých, ktorí odpadli od viery, hovoríme o tých, ktorí odpadli od viery v Krista alebo teda aspoň od vyznania viery v Krista, ktoré kedysi urobili.
Mnoho veriacich dnes zastáva názor, že je možné, aby skutoční kresťania stratili svoje spasenie, pretože niekoľko novozmluvných textov naznačuje, že niečo takéto sa môže udiať. Práve premýšľam nad slovami apoštola Pavla v 1. liste Timoteovi 1:18-20:
„Toto ti prikazujem, syn môj Timoteos, na základe predošlých proroctiev o tebe, aby si podľa nich bojoval výborný boj, majúc vieru a dobré svedomie, ktoré niektorí zavrhli a stroskotali vo viere. Z nich sú Hymeneos a Alexandros, ktorých som odovzdal satanovi, aby sa naučili nerúhať sa.“
Tu, uprostred napomínania a všetkých inštrukcií spojených s Timoteovým životom a službou, Pavel varuje Timotea, aby si zachoval vieru a dobré svedomie a aby toto pripomínal tým, ktorí tak nerobia. Apoštol Pavel poukazuje na tých, ktorí „stroskotali vo viere“. Na ľudí, ktorých „odovzdal satanovi, aby sa naučili nerúhať sa.“ Tento druhý bod poukazuje na to, ako Pavel exkomunikoval niektorých mužov (Hymeneos a Alexandros), ale zároveň celá pasáž ukazuje na triezve varovanie spojené s konkrétnymi príkladmi ľudí, ktorí veľmi vážne odpadli od ich kresťanského vyznania.
Niet pochýb o tom, že vyznávajúci kresťania môžu padnúť a môžu padnúť naozaj radikálne. Mnohým z nás sa určite vybaví človek ako Peter, ktorý zaprel Krista. Skutočnosť však, že Peter bol navrátený ku Kristovi, je jasným dôkazom toho, že nie každý vyznávajúci kresťan, ktorý padne, padol natoľko, že by už nebolo cesty späť. V tomto bode je dôležité rozlíšiť vážny a radikálny pád do hriechu od totálneho a finálneho odpadnutia od viery.
Reformovaní teológovia si všimli, že Biblia je plná príkladov naozaj skutočných veriacich, ktorý padli do veľmi závažných hriechov, a dokonca v tých hriechoch aj nejaký čas pretrvali. Takže kresťania padajú a padajú naozaj radikálne. Čo môže byť vážnejšie, ako Petrove verejné zapretie Pána Ježiša Krista?
Otázkou však je, či títo ľudia, ktorí sú vinní zo skutočne hrozných hriechov, sú nenávratne a večne stratení alebo tento ich poklesok je dočasným stavom, ktorý bude v konečnom dôsledku napravený ich obnovením. V prípade osoby, akou bol Peter, vidíme, že jeho pád bol napravený pokáním. A čo teda s tými, ktorí definitívne odpadnú? Boli oni v prvom rade skutočnými veriacimi?
Naša odpoveď na túto otázku musí byť „nie“. V 1. liste Jána 2:19 sa jasne hovorí o falošných učiteľoch, ktorí vyšli z cirkvi, nikdy však neboli jej skutočnou súčasťou. Ján popisuje odpadnutie od viery ľudí, ktorí vyznávali vieru, avšak neboli nikdy znovuzrodení. Ešte k tomu vieme, že Boh oslávi každého, koho On ospravedlní (Rimanom 8:29-30). Pokiaľ človek má skutočnú zachraňujúcu vieru a je ospravedlnený, sám Boh zachová takéhoto človeka vo viere. Boh je tiež zárukou toho, že každý ospravedlnený bude aj oslávený.
Ak však aj v tomto období odpadnutia od viery bude tento kresťan aktívny a živý, ako môžeme teda s istotou vedieť, či je naozaj tým znovuzrodeným, ktorý v budúcnosti bude navrátený? Jedna vec, ktorú nikto z nás nevie, je schopnosť vidieť do srdca človeka. Keď vidím človeka, ktorý vyznával svoju vieru a potom ju zavrhol, tak neviem povedať, či ten človek je naozaj znovuzrodený a nachádza sa uprostred nejakého vážneho a radikálneho pádu, ktorý však bude v dohľadnej dobe s istotou navrátený, alebo či sa jedná o človeka, ktorý nebol nikdy skutočne znovuzrodený a ktorého vyznanie viery bolo falošné už od začiatku.
Otázka, či môže človek stratiť svoje spasenie alebo nie, nie je len nejakou abstraktnou otázkou. Je to otázka, ktorá preniká až k samotnej podstate našich kresťanských životov, nielen čo sa týka našej vlastnej obavy o naše vytrvanie vo viere, ale týka sa aj našej obavy o rodinu a priateľov, najmä tých, ktorí, ako sa zdá, aj navonok preukazujú skutočné vyznanie viery. Myslíme si, že ich vyznanie je dôveryhodné, berieme ich ako bratov a sestry, až nakoniec zistíme, že túto vieru, ktorú na začiatku vyznávali, úplne odmietajú.
Čo prakticky robiť v takýchto situáciách? Po prvé, modli sa a potom čakaj. Nevieme aký bude konečný výsledok v tejto situácii a som presvedčený o tom, že budeme veľmi prekvapení, keď sa dostaneme do neba. Budeme prekvapení, že tam uvidíme ľudí, o ktorých by sme povedali, že tam nikdy nebudú, a opačne, budeme tiež prekvapení, keď tam neuvidíme ľudí, o ktorých sme boli presvedčení, že tam budú. Je to jednoducho preto, že nepoznáme vnútorný stav ľudského srdca alebo ľudskej duše. Jedine Boh môže vidieť do duše človeka, jedine On ju môže zmeniť a jedine On môže túto dušu zachovať.
Preložené z: https://www.ligonier.org/blog/can-christian-lose-their-salvation/
Autor: R.C. Sproul
Zdroj: pravdavlaske.sk
