Kresťanstvo v súčasnej dobe čelí mnohým spoločenským výzvam. Jednou z výziev je aj migrácia. Migranti k nám prichádzajú za lepším životom z rôznych častí sveta. Biblia prikazuje spravodlivý postoj voči migrantom.
Migrácia je fenomén, ktorý môžeme v súčasnej globalizovanej spoločnosti považovať za jeden z najpálčivejších a najvýraznejších vôbec. Možno prisťahovalectvo chápať ako výzvu, s ktorou sa treba stretnúť, alebo ako potenciálne nebezpečie, pred ktorým sa treba brániť? Čo prijímanie cudzincov znamená pre našu identitu? Akú podobu by mali mať etické kritéria pre reguláciu pohybu osôb? Preto v nás nevyvoláva údiv, že aj mnohí teológovia a cirkevní predstavitelia – vrátane emeritného pápeža Benedikta XVI. – považujú otázku medzinárodnej migrácie osôb za „znamenie času“, ktorému treba venovať zvláštnu pozornosť a riešiť ho eticky zodpovedne. Medzinárodná migrácia pritom predstavuje veľmi komplexnú problematiku, ktorej etická reflexia si vyžaduje diferencovaný a multioborový prístup.
V kresťanskej tradícii môžeme v tejto oblasti vypozorovať celý rad eticky relevantných podnetov. Podnety z vybraných cirkevných dokumentov, opierajúce sa o kresťanské východiská pomoci ľuďom v núdzi a biblický étos prijímania cudzincov, môžu predstavovať istý alternatívny hlas. Starozákonný Izrael vytváral svoju identitu okolo skúsenosti cudzincov – počínajúc Abrahámom a jeho výjdením z Uru a Haranu, cez konštitutívnu skúsenosť egyptského otroctva a vyvedenia z neho, až po babylonské zajatie a prebývanie židov v rôznych diaspórach v rozmanitých historických obdobiach, alebo ide o pocity odcudzenia, ktoré prežívali raní kresťania uprostred pohanskej spoločnosti.
Biblický étos voči cudzincom predstavuje jednu z veľmi dôležitých, eticky relevantných oblastí pre Ježišových učeníkov, aj pre starozákonný ľud Boží, konštatuje Petr Štica a dodáva: „Možno dokonca povedať, že prijímanie cudzincov, vzťah k nim a spravodlivé jednanie s nimi, patrí k jednej z ústredných tém v celej Biblii vôbec.“ Láska a činná pomoc voči cudzincom má byť prejavom lásky voči blížnemu, ku ktorej je izraelský ľud podľa Božích nariadení zaviazaný. Stáva sa akoby modelovou aplikáciou univerzálneho príkazu lásky, ktorý možno považovať spolu s príkazom lásky k Bohu, za centrálne prikázanie celej Tóry a Novej zmluvy.
Starozákonné texty rozlišujú na jednej strane medzi cudzincami, ktorých môžeme chápať ako uchvatiteľov alebo nepriateľov, a ktorí môžu alebo dokonca chcú spoločenstvo Izraela dezintegrovať, alebo ako tých, ktorí si zakladajú na svojej inakosti (nokrí, či zar). Na druhej strane ide o cudzincov, ktorí sa chcú v Izraeli usadiť (gér a tóšáb). Pojmy nokrí alebo zar v Starej zmluve označujú nepriateľov z okolitých národov, ktorí sa usilujú o likvidáciu Izraela, ale neraz aj ľudí z vlastných radov, ktorí sa svojou „cudzorodosťou“, predovšetkým v náboženskej oblasti, stávajú pre ostatných ohrozením. Tým Izrael poskytovať pohostinnosť nemá. Naproti tomu pojmy gér a tóšáb v Starej zmluve označujú usadeného cudzinca. Gér je jedinec, ktorý je prijatý a integrovaný do spoločenstva Izraela, aj keď si určitým spôsobom ponecháva niečo zo svojej odlišnosti a nemusí byť veriacim Izraelitom, ktorý praktizuje izraelskú vieru.
Súčasní exegéti sa v podstate zhodujú v tom, že „gérím nemuseli byť začlenení do Božieho ľudu prostredníctvom prijatia izraelského zákona a viery“ (B. A. Asen). Tento cudzinec žije medzi Izraelitmi, s ktorými ho nespája žiadne rodové puto, či miesto narodenia. Termín gér nemožno stotožňovať s nejakou konkrétnou etnickou, či národnostne vymedzenou skupinou. Označuje osobu, ktorá opustila miesto svojho pôvodu, svoje rodné miesto, teda migranta v širšom slova zmysle. Nemusí sa nutne jednať o niekoho cudzieho v národnostnom zmysle. Géra môžeme konkrétnym spôsobom charakterizovať ako niekoho, kto sa usadzuje tam, odkiaľ nepochádza. (C. Bultmann, R. Rentdorff). Nie je vlastníkom pôdy, žije podľa izraelského práva a jeho postavenie a život sú celkom závislé na pohostinnosti a pomoci okolia (D. Kellermann, M. Achard, R. Gúr).
Boh v sinajskej zmluve kladie Izraelovi na srdce, aby s gérom jednal mimoriadne citlivo. Táto etická normatívna požiadavka, ktorá sa v legislatívnom kódexe Starej zmluvy často opakuje, sa explicitne opiera o skúsenosť izraelského ľudu v egyptskom otroctve, kde Izraeliti boli sami cudzinci a prisťahovalci. Pre sociálny étos izraelského ľudu voči cudzincom platí nasledujúce: „Ak sa bude u teba v tvojej krajine zdržovať cudzinec, neutláčaj ho ! Cudzinec, ktorý sa bude u teba zdržovať, nech je medzi vami ako domorodec. Milujte ho ako seba, veď aj vy ste boli cudzincami v egyptskej krajine. Ja som Pán, váš Boh!“ (Lv 19,33n).
V legislatívnom kódexe starozmluvného Izraela nájdeme celý rad eticky orientovaných podnetov pre sociálne citlivé zachádzanie s cudzincami (gérím v tošávím), pričom v jednotlivých vrstvách Tóry možno dokonca vypozorovať tendenciu, ktorá smeruje k stále veľkorysejšiemu prijímaniu cudzincov do spoločenstva Božieho ľudu. Na počiatku boli títo cudzinci, spolu s vdovami a sirotami, ako skupiny osôb zvláštnym spôsobom chudobní a zraniteľní, postavení pod priamu ochranu Božiu a nesmelo sa im škodiť, neskôr sa má s nimi zachádzať s láskou (v príkaze je použitý imperatív „milujte ich“) a poskytovať im zvláštnu sociálnu pomoc (desiatky, paberky), aby nakoniec boli prakticky zrovnoprávnení s Izraelitmi, ktorí sú naopak sami vyhlásení za prisťahovalcov v Pánovej krajine. Christiana van Houtenová to výstižne zhrňuje slovami: „Zákony, týkajúce sa cudzinca, sa postupne vyvíjali a nadobúdali stále inkluzívnejší charakter. To, čo bolo na počiatku v Knihe zmluvy (Ex 23,9) výzvou k zaisteniu spravodlivosti pre cudzincov, sa neskôr v kňazských zákonoch stalo legálnym princípom.“
Postupná asimilácia usadených cudzincov (gérím) Izraelom veľmi napomohla prelamovanie rasovej bariéry, do ktorej bol Izrael spontánne naklonený sa uzatvárať. Táto asimilácia tak pripravovala kresťanský univerzalizmus. Po návrate z babylonského exilu sa objavuje separatistické hnutie. Gér je povinný prijať judaizmus pod trestom vylúčenia zo spoločenstva (Neh 10,31; Ezd 9–10). Asimilácia sa musí prehlbovať. Ak syn cudzinca prilipne k Jahvemu a verne zachováva jeho zákon, Boh ho naplní radosťou vo svojom chráme z toho istého dôvodu ako Izraelitu. Preto sa židia v rozptýlení usilujú rozširovať svoju vieru, ako o tom svedčí grécky preklad Biblie. Hebrejské ger sa tu často prekladá slovom prosélytos. Tento termín označuje každého cudzinca, ktorý v plnosti prijíma judaizmus. Niektoré texty dostávajú univerzálny význam (Am 9,12; Iz 54,15).
Táto úprava textov predpokladá misijný pohyb (poslanie), ktorý spomína aj Ježiš (Mt 23,15). V deň Turíc sú prijímaní aj prozelyti (Sk 2,11). Viacerí prozelyti prijímajú vieru v Krista (Sk 13,43; 6, 5). No obľúbeným priestorom Pavlovej misijnej činnosti sú „bohabojní“ (Sk 18,7). Sú to pohania, ktorí sympatizujú s izraelským náboženstvom, ale nie až natoľko, že by sa podrobili obriezke. Taký je napríklad Kornélius (Sk 10,2). Všetky tieto rozdiely sa odrazu stratia, keď kresťanská viera odstráni priehradu medzi židmi a pohanmi: všetci sú bratia v Kristovi (Ef 2,14; porov. Sk 21,28n). V náväznosti na étos starozákonného Izraela možno pokladať za celkom logické, že medzi charakteristické znaky ranej kresťanskej cirkvi patrí tak isto pohostinnosť voči cudzincom a ľuďom na cestách (filoxenia), zvlášť voči spolubratom vo viere, ako aj sebaidentifikácia seba ako cudzinca.
Zároveň sa však jasne odmietalo všetko „cudzie“, čo by mohlo byť ohrozením pre život cirkevného spoločenstva. Postoj sociálne citlivej, činnej starostlivosti o cudzinca, ako človeka, ktorý sa nachádza v aktuálnej núdzi, ktorá patrila – a väčšinou stále patrí – k diakonickej a charitatívnej sfére pôsobenia a života kresťanských cirkví, sa v nasledujúcich storočiach zrejme prehlboval. Tento postoj pritom vyrastá z hlbokých teologických a teofanických koreňov. V prijatí cudzinca ide o jeden z charakteristických prvkov a prejavov židovskej a kresťanskej viery v Boha transcendentného. V pozadí takého zachádzania s cudzincami a prisťahovalcami môžeme pozorovať chápanie Boha ako toho, ktorý je iný, a ktorý často koná skrze cudzinca. Tým, že koná prostredníctvom cudzinca ako by ľuďom a veriacim pripomínal svoju „ambivalentnú povahu“, totiž že je ľuďom blízky, ale je zároveň celkom iný, neuchopiteľný, nepodmaniteľný a transcendentný.
Emmanuel Lévinas o tom píše: „Prítomnosť tváre prichádzajúca z druhej strany, zaväzuje k ľudskému bratstvu (...). Tvár, v ktorej sa na mňa obracia druhý, nie je pohltená nejakou predstavou, či reprezentáciou tváre. Počuť jeho biedu, ktorá sa dovoláva spravodlivosti, neznamená predstavovať si nejaký obraz, ale klásť sa ako zodpovedný, a to ako viac i ako menej, než oná bytosť, ktorá sa prezentuje v tvári. Menej, pretože táto tvár mi pripomína moje záväzky a súdi ma. Bytosť, ktorá sa v tvári sprítomňuje, prichádza z dimenzie výšky, z dimenzie transcendencie, a vtedy sa môže reprezentovať ako cudzinec, bez toho, aby sa stavala proti mne ako prekážka, či ako nepriateľ. A ako viac, pretože moje postavenie ako ja je v tom, že môžem odpovedať na túto podstatnú biedu druhého, nájsť si pre to prostriedky. Druhý, ktorý mi vládne vo svojej transcendencii, je tiež cudzinec, vdova a sirota, voči ktorým mám povinnosť.“
Možno teda povedať, že už pre ľud Starej zmluvy mohol cudzinec svojím spôsobom reprezentovať Boha, a že už pre Izrael platila paradoxná priama úmera: ako sme otvorení voči cudzincom, tak sme otvorení voči Bohu. O postoji otvorenosti voči Bohu a Božiemu duchu, ktorý sa prejavuje tiež pohostinnosťou, nám svedčia biblické perikopy (porovnaj napríklad Gn 18–19), v ktorých sa prostredníctvom pohostinnosti ľudia stretávajú s Božími poslami a stávajú sa zároveň adresátmi Božieho obdarovania a radostného posolstva. Francis W. Nichols k tomu poznamenáva: „Cudzinec nás môže vyzývať k zmene, stimuluje nás k otvorenosti voči Božiemu duchu, k novému premysleniu našej vlastnej identity a k novému usporiadaniu našich starostlivo ochraňovaných priorít.“ Ďalšiu skutočnosť, ktorá stojí v pozadí biblického étosu prijímania cudzincov, môžeme vidieť v inom základnom východisku izraelskej viery: len Bohu patrí celá zem.
Žiadny jednotlivec, ani žiadne partikulárne spoločenstvo si nemôže konkrétnu zem privlastňovať výhradne pre seba. Všetci sme na tejto zemi len dočasní hostia. Tento postoj pritom vychádza tiež z teológie stvorenia, ktorá chápe ľudstvo ako jednu rodinu a rozdelenie sveta do jednotlivých národov a štátov považuje za skutočnosť sekundárnu voči vnímaniu ľudského pokolenia predovšetkým ako jednotného spoločenstva. Izraelita uznáva, že pred Bohom je iba cudzincom, prichádzajúcim ako aj všetci jeho predkovia (Ž 39, 13; 1 Kr 29,15). V Novej zmluve sa toto chápanie človeka ešte prehlbuje. Kresťan nemá tu na zemi trvalého prebývania (2 Kor 5,1n), je na zemi cudzincom nielen preto, že Zem patrí jedine Bohu, ale aj preto, že je občanom nebeskej vlasti. Tam už nie je hosťom, ani cudzincom, ale spoluobčanom svätých (Ef 2,10; Kol 1,21). Kým nedosiahne tento cieľ, jeho život je životom pútnika (1 Pt 2, 11), takým bol aj život praotcov (Hebr 11,13), ktorí sa kedysi odpútali od svojho prostredia a vydali sa na cestu k lepšej vlasti (Hebr 11,16).
Spravodlivé zachádzanie s cudzincami je tak ešte oveľa viac, než len „zlatým pravidlom“, odrážajúcim zraniteľnosť ľudí na cestách v starovekom Oriente. Je vyjadrením a udržiavaním vlastnej identity a dôkazom viery v Boha, ktorý je transcendentný, a Izraelovi sa zjavil ako zástanca slabých, ochranca cudzincov a ľudí na cestách, konštatuje Štica a dodáva: „Pomoc cudzincovi (gérovi) znamená rozpomínať sa na korene vlastnej viery a na Božie zachádzanie s Izraelom, a je zároveň vyznaním viery v živého Boha.“ Sociálne citlivý postoj voči cudzincom, prítomný aj v cirkevných dokumentoch, sa opiera o dlhú tradíciu sociálne citlivého zachádzania s cudzincami a o tradíciu pomoci ľuďom na cestách, ako aj ľuďom hľadajúcim pomoc.
Starostlivosť o cudzincov je dokumentovaná od prvých desaťročí kresťanstva v charitatívnej činnosti cirkevných obcí. Zvláštnu pozornosť si v rámci prezentácie základných myšlienok z celocirkevných dokumentov o migrácii zaslúži inštrukcia Pápežskej rady pre pastoráciu migrantov a ľudí na cestách z roku 2004 s názvom Erga migrantes caritas Christi. Jej hlavným cieľom je aktualizovať pastoráciu migrantov v súlade s dnešnou dobou. Inštrukcia opakovane popisuje fenomén migrácie ako znamenia doby, ktoré môže byť obohacujúcou príležitosťou pre prijímajúcu spoločnosť, aj pre prichádzajúcich migrantov. Predovšetkým však hodnotí migráciu a multikultúrnu spoločnosť ako znamenie Božej prítomnosti v dejinách a ako krok na ceste k univerzálnemu zjednoteniu ľudstva. „Prechod od monokultúrnej spoločnosti k spoločnosti multikultúrnej sa môže javiť ako znamenie živej prítomnosti Boha v dejinách a v spoločenstve ľudí, lebo ponúka vhodnú príležitosť k uskutočňovaniu Božieho plánu univerzálneho spoločenstva.“ (čl. 9). Dynamický fenomén migrácie je nazeraný ako šanca a príležitosť, ako kairos pre žiaduce vzájomné poznávanie jednotlivých národov a dialóg medzi rôznymi kultúrami.
Podobne možno hodnotiť aj multikulturalitu. „Dnešný fenomén migrácie môžeme teda považovať za veľmi dôležité znamenie doby, za výzvu, ktorú máme objavovať a zhodnocovať pre budovanie obnoveného ľudstva a pre zvestovanie evanjelia pokoja.“ (čl. 14). Kresťanská pohostinnosť zahŕňa pritom nielen povrchnú solidaritu, ale skutočnú ochotu pre prijatie a integráciu. Pápež Ján XXIII. v encyklike Pacem in teris píše: „Každý človek má mať plné právo na slobodu pobytu a pohybu vo vnútri štátu, ktorého je občanom; a pokiaľ k tomu je oprávnený dôvod, má tiež právo presťahovať sa do iného štátu a usadiť sa v ňom. Tým, že niekto je občanom iného štátu, neprestáva byť členom veľkej ľudskej rodiny, občanom svetového spoločenstva všetkých ľudí.“ (čl. 25).
Čo myslí Ján XXIII. slovným spojením oprávnený dôvod vysvetľuje neskôr na inom mieste tejto encykliky: „Medzi právami ľudskej slobody si zasluhuje uznanie tiež to, že každý môže odísť do takého štátu, v ktorom dúfa, že sa bude môcť lepšie postarať o seba aj o svoju rodinu. Je preto povinnosťou štátnikov prijímať prisťahovalcov a pokiaľ to dovoľuje blaho ich spoločenstiev, byť ústretový voči úmyslu tých, ktorí sa možno chcú začleniť do novej spoločnosti.“ (čl. 106). Táto požiadavka prijatia osôb, ktoré žijú v chudobnejších podmienkach, než ľudia v prijímajúcej spoločnosti, a ktorí sa v novej spoločnosti chcú usadiť, kladie takmer provokatívne otázku, či môžu bohaté štáty odopierať príchod a usadenie občanom z chudobnejších štátov. V perspektíve pápeža Jána XXIII., je spoločenstvo – pokiaľ to nepresahuje jeho možnosti – zaviazané prijímať chudobných cudzincov, ktorí sa chcú usadiť, a predpokladá sa veľká miera otvorenosti a solidárneho postoja zo strany prijímajúcich štátov voči ekonomickým migrantom.
Túto požiadavku možno interpretovať aj nasledujúcim spôsobom: Keď sú štáty schopné splniť základné záväzky, ktoré majú voči svojim občanom, a uživiť ich, nemali by ekonomicky silnejšie štáty a priori odopierať migrantom, ktorí hľadajú obživu pre seba a svoje rodiny, vstup na svoje územie. Pápeži sa pravidelne vyjadrovali a vyjadrujú k otázkam spojeným s imigráciou v posolstvách ku Svetovému dňu utečencov a v rozmanitých prejavoch a príhovoroch. Napríklad Ján Pavol II. vytrvalo a opakovane povzbudzoval miestne cirkevné spoločenstvá, aby imigrácii jej etickým aspektom, pastoračnej a sociálnej starostlivosti o prisťahovalcov a utečencov venovali náležitú pozornosť. K prijímaniu utečencov vyzýva aj súčasný pápež František: „Každá farnosť, rehoľná komunita, kláštor a pútne miesto v Európe nech prijme jednu rodinu“, vyzval pápež a ponúkol tak veriacim veľmi konkrétnu reakciu na súčasnú utečeneckú krízu. (In: Katolický týdeník, č. 37, 2015, s. 16).
Kresťan si nutne pripomenie Ježišovo podobenstvo o Samaritánovi, ktorý hoci sám bol inoverec, ukázal, čo znamená byť blížnym. Samaritánovo milosrdenstvo neskončilo ošetrením raneného, ale pokračovalo ďalšou starostlivosťou. Príbeh a európsky príklad nabádajú aj nás: choď a rob podobne ! Mali by sme nájsť odvahu prekročiť hranice kompromisu a nepodľahnúť ľahostajnosti. (L. Kropáček). Podľa evanjeliového príbehu o poslednom súde (Mt 25,31–46) patrí poskytnutie pomoci cudzincovi a človekovi na cestách dokonca k explicitne uvedeným, zásadným kritériám správneho a spravodlivého jednania pre kresťanov, ako aj pre nekresťanov. „Prijatie cudzinca sa vo svetle biblických textov stáva pre kresťanov jednou z úloh, ku ktorým sú povolaní, a možno ho chápať ako jeden zo znakov autentického kresťanského života (...). Chudobný cudzinec, ktorý je na cestách, je ako znamenie živého Ježiša Krista hodný starostlivosti a kresťanskej lásky, a na neho má byť upriamená pozornosť kresťanov a cirkevných spoločenstiev.“ (P.Štica).
Autor: Štefan Šrobár